Od lokalizmu k revolučnému syndikalizmu - „Slobodné združenie nemeckých odborov“

V dňoch 17. až 19. mája 1897 sa uskutočnil v Halle „Prvý kongres lokálne organizovaných alebo na základe splnomocníckeho systému centralizovaných odborov Nemecka“, z ktorého pochádza organizačné osamostatnenie „lokalistov“. Lokalisti, ktorí sa od roku 1901 nazývali „Slobodné združenie nemeckých odborov“ (FVdG), sa silno rozvíjali v syndikalistický odbor. V decembri 1919 založilo FVdG s inými malými radikálnymi odbormi anarchosyndikalistickú „Slobodnú úniu pracujúcich Nemecka“ (FAUD). Tým datuje rok 1897 začiatok revolučného syndikalizmu v Nemecku.

V októbri 1878 bol vydaný „zákon proti všeobecne nebezpečnému úsiliu sociálnej demokracie“, tzv. „socialistický zákon“. Na základe tohoto zákona začala rozsiahla represia proti tzv. „nepriateľom ríše“ a „nevlasteneckým druhom“, ktorú charakterizuje zákaz spolčovania a tlače, masové vyhosťovanie z miest, na ktoré bolo vyhlásené „malé stanné právo“ a zosilnené nasadenie politickej polície. V Berlíne bolo napr. už 28. novembra 1878 vyhlásené malé stanné právo, zároveň obdržalo 67 sociálnych demokratov vyhosťovací rozkaz. V Altona sa to isté udialo v 1880 a v Leipzigu 1881.

Odbory a sociálna demokracia za „socialistického zákona“

Podmienky za socialistického zákona museli nezvratne viesť k prerušeniu diskusie o otázke odborov a zjednotení a centralizácii odborov v robotníckom hnutí. Pre sociálnu demokraciu bolo teraz najdôležitejšie prežitie vlastnej strany.

V čase vydania socialistického zákona „sa zhromažďovali existujúce robotnícke spolky bežne ako lokálne robotnícke organizácie bez preštrukturovaných vedúcich inštancií. Tieto miestne robotnícke spolky niesli syndikalistické znaky. Počas prenasledovania socialistickým zákonom boli strany a odbory donútené organizovať sa v ilegalite. Vzťah ešte trvajúcich tajne pracujúcich zoskupení sa mohol nadregionálne zabezpečiť len cez voľne vybudovaný systém splnomocnencov“ (Rubner 1994, 24f).

Na základe tejto situácie sa prisúdila lokálnym spolkom rozhodujúca funkcia pre organizované robotnícke hnutie. Tá posilňovala lokálne spolky a viedla k silnejúcej samostatnosti oproti vedeniu strany. Zatiaľ čo sa lokálne odbory počas socialistického zákona federalizovali, v sociálnej demokracii silnie hierarchizácia a presadzuje sa „prednosť politického“. „Niečo však socialistický zákon predsa dokončil. Počas rokov prenasledovania úplne ochromil slobodu prejavu, ktorá je možná len vo verejnom hnutí, a parlamentným vodcom strán, ktorí v sociálnodemokratickej frakcii ríšskeho snemu mali prirodzenú oporu, dal do rúk moc, ktorú pred socialistickým zákonom nikdy nemali.“ (Rocker 1985,8). Organizačné podmienky za socialistického zákona žičili „delbe práce“ medzi stranou a odborom ako delbe politických a ekonomických bojov, ktoré mali mať ďalekosiahle následky pre sociálnu demokraciu a robotnícke hnutie v čase po socialistickom zákone a ešte dnes určuje vzťah SPD a DGB medzi sebou a ku štátu a kapitálu. Proti „prednosti politického“ a parlamentarizmu sociálnej demokracie sa však už v 1880 rokoch vznietil masový odpor. „Už v polovici 80 rokov sa stavali opozičné hnutia proti taktike legálne pôsobiacej frakcie - ktorá zároveň fungovala ako vedenie strany. Tak ako proti komunálnym voľbám tak aj proti voľbám do zemského snemu prebiehal v Berlíne odpor, pretože tieto formy politickej činnosti niesli nebezpečenstvo malomeštiackej reformnej politiky“ (Wienand, 1981, 57) Radikálna opozícia v sociálnej demokracii sa na základe ich veku a dĺžky členstva v strane nazývala „Jungen“. Hlavné centrá tzv. „hnutia Jungen“ boli v Berlíne, Magdeburgu a Drážďanoch. Socialistický zákon viedol v sociálnej demokracii k vytvoreniu dvoch táborov. Zo strany „Jungen“ dochádzalo k radikalizácii teórie, zatiaľ čo na strane druhej k reformistickej praxi prostredníctvom vedenia strany a -frakcie. Ako sme už spomenuli u odborov silnel federalizmus. Ale i v odborovom hnutí bola celá rada rozporov. Popri jednoznačných zástupcoch lokalizmu boli i nie bezvýznamné prúdy pre centralizáciu odborov. V otázke medzi lokalizmom a centralizmom sa štiepilo v čase socialistického zákona napr. hnutie murárov a tesárov. Štiepenie začalo v 1886 keď centrálne predsedníctvo odmietlo podporiť štrajk madgeburgských tesárov. Murárske hnutie sa rozštiepilo už skôr. Štrajková autonómia lokálnych spolkov bola stredobodom polemiky „lokalistov“ a „centralistov“.

„Jungen medzi sociálnou demokraciou a anarchizmom“

Kritika zo strany „Jungen“ na „diktatúru vodcov“ v sociálnej demokracii stále silnela. Prvý zjazd strany po vydaní socialistického zákona v Halle sa niesol v znamení tejto konfrontácie. Jediný zástupca „Jungen“, berlínsky kníhtlačiar Wilhelm Werner, žiadal viac sociálnodemokratickej agitácie v parlamente, a aby parlament sa stal prostriedkom k účelu a nie samoúčelom. Bebel naproti tomu očakával na tomto zjazde diskusiu o parlamentnej taktike strany. Po Erfurtskom zjazde strany v roku 1891 sa museli „Jungen“ rozhodnúť, či sa strane prispôsobia alebo z nej vystúpia.

Na Erfurtskom zjazde vylúčení „Jungen“ zakladajú 8. novembra 1891 „Združenie nezávislých socialistov“ (VUS). Vo vnútri VUS sa krištalizovali dva prúdy. Prvý sa hlásil k antiparlamentnej sociálne j demokracii a zvyšok sa približoval anarchistickému hnutiu. Obrat jednej časti VUS k anarchizmu sa neobišiel bez sporov. Už v roku 1893 bolo rozdelenie oboch prúdov ukončené. Opoziční sociálni demokrati šli čiastočne znova k SPD alebo sa stiahli z robotníckeho hnutia. „Anarchistický prúd“ sa zaoberal syndikalizmom, komunistickým anarchizmom Kropotkina, a Gustav Landauer založil v 1908 „Socialistický spolok“.

Lokalizmus alebo centralizmus?

I keď sa pri konci socialistického zákona črtalo zjednotenie „lokalistov“ a „centralistov“, s koncom socialistického zákona v roku 1890 sa zosilnil spor medzi odporcami a obhájcami centrálnej odborovej organizácie. Na konferencii odborových zväzov zo 17. novembra 1890 sa konštituovala generálna komisia pod vedením Carl Legiens s cieľom vytvoriť organizačne jednotnú a centralisticky hierarchickú odborovú organizáciu. „Aby tomu zabránili, dávajú lokalistické robotnícke spolky krátko po zrušení socialistického zákona návrh na rozpustenie odborov. Považovali za potrebné vytvoriť jednotné všetko zahrňujúce robotnícke hnutie v Nemecku. Už tým sa dostávajú do rozporu s v sociálnodemokratickej strane prevládajúcou tendenciou; pretože 1. zjazd strany SPD v 1890 v Halle sa vyjadril pre rozdelenú a centralistickú organizáciu.“ (Vogel 1977, 44)

Na prvom centrálnom kongrese odborových zväzov, ktorý sa konal v Halberstadt medzi 14 a 18. marcom 1892, sa prijal návrh na vytvorenie centrálnej odborovej organizácie. 13 lokalistických delegátov opustilo za protestu kongres. Nový odborový centrálny spolok bol - ako si to SPD želala - apolitický a koncentroval sa len na ekonomické boje. Tým sa definitívne dokončilo rozdelenie v sociálnodemokratickom robotníckom hnutí v politické a ekonomické boje. „Vývoj sociálnej demokracie v rozdelené a navzájom osamostatnené ekonomické a politické organizácie ukázal, že formálne rozdelenie občianskej spoločnosti v ekonómiu a politiku, štát a výrobu sa i v nej presadilo ako vládnuce vedomie. Čo Marx konštatoval pre robotníkov, že nutne vedome reprodukujú reálne mystifikácie kapitálu, platí rovnako pre z formálneho rozdelenia ekonómie a politiky vzniknuté zdanie, že občianksy štát by nemal nič spoločné s ekonómiou, nič s triednou vládou.“ (Scharrer 1974, 14) „Lokalisti“, ktorí sa naďalej cítili byť spojení so sociálnou demokraciou, odmietli tak ako centralizmus tak i rozdelenie ekonomických a politických bojov a stáli tak v ich praxi blízko koncepcie syndikalizmu. „Lokalisti“ neverili, že sa dá v rámci existujúceho spoločenského poriadku podstatne zlepšiť situácia pracujúcich čisto odborovými bojovými prostriedkami a žiadali teda aj úplny politickorevolučný boj odborovej organizácie“. (Bock 1993, 24) Konflikt medzi radikálnym krídlom lokalistov a refomistickými centrálnymi združeniami bol najsilnejší v Berlíne v rokoch 1892 až 1897 medzi murármi. V lokalistických odborových združeniach patrili murári a tesári k najpočetnejším skupinám. Počas štrajku hamburgských dokárov v 1896/97 došlo k mnohým konfliktom „medzi centrálne konajúcim odborovým hnutím a nevyučenými, neorganizovanými dokármi.“ (Vogel 1977, 52)

Lokalisti, ktorí boli silno zapojení do štrajku, začali v námorníckych spolkoch organizovať predovšetkým nekvalifikovaných robotníkov. Tu sa črtá ďalšie trieštenie robotníckeho hnutia. Rozlišné situácie kvalifikovaných robotníkov a zaučených a nevyučených robotníkov charakterizujú stále viac rôzne robotnícke boje.

Tak dochádza v 1899 pri baníckom štrajku ku „konfrontáciam medzi mladistvými, priaznivcami a poliakmi na strane jednej a baníkmi na strane druhej“.

Nekvalifikovaní robotníci a robotnícki migranti sa necítili byť zastúpení centralistickými odbormi, preto organizovali autonómne štrajky a museli sa brániť proti štrajkokazom „profesionálneho robotníckeho hnutia“ (Karl Heinz Roth). Tieto rozdieli neviedli síce k tomu, aby nekvalifikovaní robotníci vytvorili revolučné odborové organizácie, ukázali však, že jednota robotníckej triedy bola mýtom, ktorý bol inštrumentalizovaný predovšetkým autoritárskymi robotníckymi organizáciami.

FVdG medzi sociálnou demokraciou a syndikalizmom

S „prvým kongresom lokálne organizovaných alebo na základe splnomocníckeho systému centralizovaných odborov Nemecka“ v máji 1897 začalo organizačné osamostatňovanie „lokalistov“. V septembri 1901 menia meno na „Slobodné združenie nemeckých odborov“. V jednej rezolúcii na zakladujúcom kongrese v Halle sa prijala ďalšia orientácia na SPD, to znamená : I. Vedomé oddelenie odborového hnutia od sociálnodemokratickej politiky je nemožné, bez toho, aby sa boj o zlepšenie stavu robotníkov na pôde dnešného poriadku stal beznádejným alebo ochromil. II. Úsilie zhoršiť alebo zničiť spojenie so sociálnou demokraciou sa považuje za robotníctvu nepriateľské. III. Organizačné formy odborového hnutia, ktoré mu bránia v boji a politických cieľoch sa považujú za chybné a podlé. Kongres vidí vo forme organizácie, ktorú si dala Sociálnodemokratická strana Nemecka na kongrese v Halle z roku 1890, s ohľadom na existujúce zákonodárstvo, aj pre odborové organizácie najvhodnejšie a najlepšie zriadenie k sledovaniu všetkých cieľov odborového hnutia“. ( Vogel 1977,53f)

SPD však nebola vôbec nadšená založením novej odborovej organizácie, zachovala však neutralitu voči „Slobodnému združeniu“, čo sa dalo bezpochyby odvodiť z dvojitého členstva mnohých FVdG hovorcov. K pokusu o spojenie „Slobodného združenia“ s odborovými centrálnymi zväzmi dochádza však už v roku 1903. Konfrontácie s odborovými centrálnymi zväzmi a „Slobodným združením“ boli čoraz ostrejšími. Predĺženými štrajkami sa usilovalo o finančné oslabenie FVdG. Ku konečnému a ideologickému zlomu FVdG s organizovanou sociálnou demokraciou došlo počas masovej štrajkovej debaty v rokoch 1904 až 1906, ku ktorému oficiálne došlo po zákaze dvojitého členstva prostredníctvom SPD v 1908.

„Slobodné združenie“, ktoré sa doteraz chápalo ako odborová avantgarda sociálnej demokracie, mala teda popri boji s centrálnymi zväzmi ešte konflikt so sociálnodemokratickou straníckou byrokraciou, ktorá dosiahla mierneho odborového vplyvu. Jej funkcia bola napr. v pre vývoj SPD významnej masovej štrajkovej debate (1904 - 1906) zrejmá. Piaty kongres centrálnych zväzov v máji 1905 prehlásil, že považujú generálny štrajk, ako bol zastupovaný anarchistami a ľuďmi, ktorí nemali akúkoľvek skúsenosť na poli hospodárskeho boja, za nepopierateľný“. (Bock 1993, 26) No však nie len masová štrajková debata v robotníckom hnutí datovala zvrat vo FVdG, pretože po smrti Gustava Kesslera 29. júla 1904 preberá vedenie „Slobodného združenia“ Fritz Kater. Kessler bol rozhodujúco zodpovedný za orientáciu FVdG na sociálnu demokraciu a odmietnutie iných smerov. Ešte na druhom kongrese v apríli 1898 odmietol väčšinu delegátov, i osoby, ktoré neboli sociálnodemokraticky angažované, prijať do organizácie, čo zároveň viedlo k odmietaniu anarchizmu. Ale pod vplyvom Fritza Katera prevzalo „Slobodné združenie“ radikálne anarchistické názory. Predovšetkým písma „Priamej akcie“ (1903) a „Sociálny generálny štrajk“ (1905) od Arnold Rollera, ktorý najprv hral veľkú úlohu v prostredí „Anarchistickej federácii Nemecka“. Roller, ktorý bol v kontakte s francúzskymi syndikalistami, zhrňuje primárne úlohy odborov následovne: „Odbory majú (...) úlohu, prevziať v budúcnosti výrobu, a tak sú určené k tomu, byť nielen výchovným a bojovým elementom sociálnej budúcnosti, ale aj embryom výroby a novej organizácie po odstránení kapitalizmu“ (Roller 1905, 43). Prechod lokalistického „Slobodného združenia“ so sociálnodemokratickým programom(1897) k revolučnosyndikalistickému programu (1908) sa nevyhol bez stopy FVdG. Na 8. kongrese FVdG sa vyjadrili zástupcovia anarchistického prúdu za striktný antimilitarizmus, ateizmus a antiparlamentarizmus, ako sa i pokúsili urýchliť úplne ideologické oddelenie od sociálnej demokracie. Fritz Kater sa naproti tomu usiloval zásadnú orientáciu na syndikalizmus „spojiť s pozíciou politickej neutrality, ktorá nemala ponechať možnosť konfliktu medzi skôr umiernenými ex-sociálnymi demokratmi a radikálnymi anarchistami okolo Fritza Kustera.“ (Rubner 1994)

Syntéza anarchistických a syndikalistických požiadaviek sa kriticky sledovala i v AFD, kde vznikla obava z redukcie anarchizmu na čisto ekonomické ciele a označila preto odborové hnutie v jeho význame druhoradým a pre organizovaný anarchizmus za „slabnúci vplyv“. (Rubner 1994, 31f). Napriek týmto obavám dochádzalo v regiónoch k stálej spolupráci medzi FVdG a AFD. Bremská sekcia sa pripojila dokonca jednotne k „Slobodnému spolku všetkých povolaní pre Brémi a okolie“. Orientácia na revolučný syndikalizmus s bojovým prostriedkom priamej akcie, generálneho štrajku a sabotáže viedla k strate členstva. Kým v 1907 bolo ešte cez 17000 ľudí organizovaných v „Slobodnom združení“, v 1910 to bolo už len 6500.

Od FVdG k anarchosyndikalistickej FAUD

Potom, čo FVdG po vypuknutí prvej svetovej vojny bola na základe jej antimilitaristickej propagandy zakázaná ako štátnonepriateľská organizácia, mali Fritz Kater a Carl Windhoff rozhodný podiel na reorganizácií FVdG. „Na prvom Katerom iniciovanom stretnutí syndikalistov bolo zastúpených 33 delegátov zo 43 miest , ktorí sa jednotne vyslovili proti účasti na národnom zhromaždení a proti spolupráci s centrálnymi odbormi. Nie bez hrdosti sa tu poznamenáva, že „Slobodné združenie“ bola jedinou organizáciou pracujúcich, „ktorých zástupcovia a orgány sa nepotrebovali preškolovať“. V akci predstavovala FVdG v tomto čase jedinú organizačnú alternatívu pre časť robotníctva, ktoré bolo deziluzované politikou etablovaných strán - cítili sa byť spojení s radikálnym odborom.“ (Rubner 1994, 33f) Vo FVdG boli v 1919 nádeje, že napriek všetkým zásadným rozdielom je možná spolupráca s KPD(S) na základe robotníckych rád, ale očakávana akčná jednota s ľavicovoorientovanými stranami bola viac ako ilúziou. „ V júni 1919 volala KPD(S)-centrála po vylúčení všetkých syndikalistických členov strany. V tomto čase sa nejavilo prinajmenšiom regionálne za mimoriadne, aby boli podľa všetkého celé miestne spolky zastúpené v oboch organizáciach. V Brémskej KPD, v ktorej na základe širokého vnútrostraníckeho spektra boli diskusie mimoriadne kontroverzné, bola syndikalistická frakcia vylúčená až v júli 1919“ (Rubner 1994, 36).

Napriek tomuto obmedzeniu rástol počet členov „Slobodného združenia“. Na 12. kongrese (27.-30. 12. 1919) bolo delegátmi zastúpených 111,675 členov. Na tomto kongrese sa FVdG v celej ríši premenovala na „Slobodnú úniu pracujúcich Nemecka“ (FAUD). Zároveň platil ako zakladací kongres FAUD. Rudolf Rocker bol poverený zostavením prehlásenia zásad syndikalizmu. Toto prehlásenie predstavil na 12. kongrese, ktorý znamenal orientáciu „Slobodného združenia“ na anarchosyndikalizmus. V smere KPD sa vyjadril k antiparlamentarizmu a antietatizmu: „Ako odporcovia každej štátnej organizácie odmietajú syndikalisti tzv. dobytie politickej moci, a práve naopak za prvú podmienku k skutočnému socialistickému spoločenskému zriadeniu považujú radikálne odstranenie každej politickej moci. Vykorisťovanie človeka človekom je úzko spojené s ovládaním človeka človekom, čo znamená, že zánik jedného musí viesť bezpodmienečne k zániku druhého“. (Rocker 1990, 11) „Prehlásenie zásad syndikalizmu“ sa zakladá v podstate na teórii komunistického anarchizmu od Kropotkina. Rocker transformoval sociokultúrne predstavy „vzájomnej pomoci“ v anarchosyndikalistickú odborovú podstatu. „Spoločenské delenie tried a brutálny boj „všetkých proti všetkým“, tieto charakteristické znaky kapitalistického zriadenia, pôsobia v rovnakom čase i degeneračne a osudne na charakter a morálku človeka, v ktorom neoceniteľné vlastnosti vzájomnej pomoci a solidárneho pocitu spolupatričnosti, vzácnom dedičstve, ktoré ľudstvo prevzalo z predošlých periód jeho vývoja, tlačia do pozadia a nahradzujú chorými antisociálnymi ťahmi a zvykmi, ktoré sa prejavujú v kriminalite, v prostitúcii a vo všetkých iných javoch spoločenskej morálnej prehnitosti.“ (Rocker 1991, 7).

Anarchosyndikalizmus dosiahol v Nemecku vrcholu v revolučnom povojnovom období (1919 - 1923), kedy jeho členstvo dosahovalo v roku 1921 zhruba 150000 členov. S úplnym odzbrojením revolučného proletariátu stratili všetky revolučné skupiny na lavo od KPD veľkú časť jej členstva. SPD a kapitál si zaviazali veľkú časť proletariátu až do hospodárskej krízy 1929 vo Weimarskej republike so sľubom „blahobyt pre všetkých“ racionalizáciou hospodárstva.

________________

Bock, Hans Banfred: Syndikalizmus a ľavicový komunizmus v rokoch 1918 až 1923. Príspevok k sociálnym a myšlienkovým dejinám skorej Weimarskej republiky, Darmstadt 1993

Brockhaus, Eckhard: Zloženie a novourčenie robotníckej triedy pred prvou svetovou vojnou. Ku kríze profesionálneho robotníckeho hnutia, Mníchov 1975

Muller Dirk H.: Odborová demokracia zhromaždení a delegáti pracujúcich pred rokom 1918. Príspevok k dejinám lokalizmu, syndikalizmu a vznikajúcemu hnutiu rád, Berlín 1985

Rocker Rudolf: Život pre revolučný syndikalizmus. Biografia od Fritza Katera, Hamburg 1985

Rocker Rudolf: Prehlásenie zásad syndikalizmu (1919)

Roller Arnold: Sociálny generálny štrajk, Berlín 1905

Rubner Hartmut: Sloboda a chlieb. Slobodná únia pracujúcich Nemecka. Štúdia k dejinám anarchosyndikalizmu, Berlín/Kolín 1994

Scharrer Manfred: Robotnícke hnutie a (nadriadený) štát. SPD a odborový zväz po socialistickom zákone, Berlín 1976

Vogel Angela: Nemecký anarchosyndikalizmus. Genéza a teória zabudnútého hnutia, Berlín 1977

Wienand Peter: „Rodený“ rebel

Rudolf Rocker: Život a dielo, Berlín 1981